Moje myšlienky do seba narážali a drobili na kúsky, ako kvapky vody rozprskávajúce sa o kamienky počas jarného dažďa. Sústredila som sa, aby sa mi podarilo pozbierať ich a zložiť v jeden celok. Oči mi padli na veľké zrkadlo a uvedomila som si, že som oblečená len v tenkej látkovej košeli. Svoju zbroj som našla poskladanú na stoličke vedľa postele.

Kov sa leskol v odrazoch zapadajúceho slnka. Nádoba s čerstvou, ešte teplou vodou stála na stolíku v kúte. Naberala som ju do dlaní a umývala si strhanú tvár. Na zmenu konštatovania, že vyzerám hrozne, neostával čas.
Dom bol tichý a zrejme prázdny. Po špičkách som sa vydala z izby. Dvere strašidelne zavŕzgali. Strnula som, ale odpoveďou mi bolo len ticho a tikot hodín, niekde na druhom konci domu. Šla som za ním. Izba bola prázdna, ale na stole prestretá hojnosť jedla. Môj hlad bol už nekontrolovateľný. Aj keď mi zbytky zdravého rozumu našepkávali, že to čo robím, nie je správne, pud v tom momente prevládol a ja som sa hltavo pustila do jedla. Rukami ulamujem kusy bieleho chleba a zároveň naberám všetko čo stôl ponúka.
"Je čas..." ozvalo sa mi za chrbtom. Vyskočila som spoza stola tak prudko, až sa stolička s buchotom prevrátila na zem.
"Kľud, upokoj sa ..." prehovoril profesor chlácholivým hlasom, "spala si veľa hodín, musíš ísť."
Chutné sústo mi zhorklo v ústach a mala som čo robiť, aby som sa ubránila slzám.
"Nachystal som ti jedlo na cestu a ..." odmlčal sa a podávajúc mi vak ešte dodal, "prajem ti veľa šťastia dieťa z rodu krvavých elfov, budeš ho potrebovať."
Chcela som sa mu poďakovať, ale len pokýval hlavou, otočil sa a odišiel. Niekde opäť zavŕzgali dvere a dom stíchol.
***
A ja som sa vydala zas na cestu. Tentoraz už ale plná síl, oddýchnutá a odhodlaná ako nikdy predtým. Predovšetkým mi bolo jasné, že bezhlavý beh mi nepomôže, že cestu musím starostlivo naplánovať.
***
Pohybovať sa v Theramore pre mňa predstavovalo nebezpečenstvo. Do týchto miest, vzhľadom na svoj pôvod nepatrím a preto som musela urobiť pár bezpečnostných opatrení. Našťastie profesor predvídal moje konanie a dlhý plášť z ťažkej látky, som našla vo vaku, ktorý mi dal. S kapucňou stiahnutou hlboko do čela som sa votrela na loď plávajúcu do Menhetilu. Prešmykla som sa do nákladového priestoru a skryla medzi vrecia s tovarom, ktoré prevážala. Celú cestu som prežila v strehu a bez spánku opäť ponorená do spomienok.
***
Cez Menhetil prechádzam našťastie bez povšimnutia. Tunajšie stráže sa venujú obdivovaniu krásnych žien vystupujúcich z lode a nie prikrčenej postave v špinavom plášti. Až na toho posledného stojaceho na moste. Zaujato si ma obzerá, ako sa k nemu približujem. Keď prídem bližšie, zastane mi cestu. Skloním hlavu najnižšie ako sa dá, aby si nevšimol farbu mojich očí a čakám čo bude nasledovať. Uvedomujem si, ako strácam drahocenný čas. Našťastie sa na moste objavuje povoz s tovarom a svoju pozornosť upriamuje k nemu.
***
Ďalšia cesta prebehla bez problémov a ja vstupujem do Thelsamaru, bydliska môjho učiteľa. Zastavujem pred jeho domom. V okne sa svieti. Netušiac, akú rolu v tom všetkom ešte zohrám a či vôbec nejaká bude, či svojim dcéram povedal, aká som odlišná od nich a od toho čo doteraz poznali, dvíham ruku a klopem na dvere...

 

Předchozí: Domů

Právě čtete: Návrat