Kopanec do boku ma privádza k vedomiu. Ťažké reťaze na mojich nohách a rukách sa mi zarezávajú až do kosti. Ale môj zmysel vnímať bolesť je natoľko otupený, že vôbec nič necítim.
Vstávaj a kráčaj,“ chrapľavý hlas dozorcu ma poháňa vpred. Aby dal svojim slovám patričnú váhu nasleduje švih bičom, ktorého rozoklaný koniec, pripomínajúci hadí jazyk, dopadá na môj obnažený chrbát. Ruka mi automaticky vyletí v snahe kryť si tvár, ale ťažké reťaze mi ju sťahujú dolu. Kosti zapraskajú a moje oči sa naplnia slzami. Dozorcovi to príde smiešne a nasleduje ďalšia rana bičom, po nej ďalšia a ďalšia. Prestala som ich rátať. Vstávam z bahna a dúfam, že tento pochod raz skončí.

* * *

Hlad, neskutočný hlad, to je jediný pocit, ktorý momentálne mám. Motám sa neznámym mestom. Trhovníci pokrikujú a nahlas sa rozprávajú medzi sebou. Davy ľudí prúdia sem a tam. Občas o mňa niekto zavadí ramenom, zakopne o mňa alebo ma okríkne. Je mi to jedno. Padám k zemi a v snahe vstať ju zbadám.
Vychudnutá ľudská žena. Sedí na zemi s malým dieťaťom v náručí. Očí má zastreté, pohľad neprítomný a pery modré. Dieťa vyzerá ako hračka, a keby sa občas nepomrvilo, povedala by som, že je to len bezduchá bábka. Žena naťahuje kostnatú ruku k okoloidúcim v snahe vyžobrať pár drobných. Keď ma zbadá, uprie na mňa prosebný pohľad, a mne sa zdá že prosí o smrť. Možno ju mýlia zdrapy šiat, ktoré mám na sebe, ktoré boli kedysi dávno honosné a krásne. Dostala som ich od istého bohatého elfa ako prejav jeho lásky.
Bola som hlúpa, opustila som ho, lebo jeho láska ma zväzovala a činila zraniteľnou. Ani neviem prečo v najbližšom obchodíku beriem do rúk jablko a bežím s ním k žene s dieťaťom, sediacej na ulici. Vkladám jej ho do natiahnutých rúk a tá si ho hltavo pchá do úst. Chvíľu na ňu pozerám, na jej úbohosť a biedu. A to bola chyba. Cúvnem pár krokov a chystám sa zmiznúť v dave.

Ruch ulice pretne výkrik: „Zlodejkááá,“ a prst obchodníka sa zapichuje do vzduchu, tvoriac pritom pomyselnú priamku práve s miestom kde stojím. Čas akoby zastal, nastalo hrobové ticho, všetky oči sa upierajú na mňa, odniekiaľ počujem vzrušený šepot, buchot nôh ťažko odetých stráží o dlažbu ulice a ja len stojím, moc slabá na to, aby som utiekla. Dva páry rúk v plátovej zbroji ma zdrapia odzadu za ramená, ťahajú preč a ja len bezmocne kopem nohami vo vzduchu.

Súd prebehol rýchlo. Sudca ma odsúdil skôr, ako vstúpil do miestnosti, už len preto, že som si dovolila svojím činom, vyrušiť ho pri poobednajšom nič nerobení.

„Za krádež a potulku sa odsudzuje na päť rokov nútených prác v lome,“ vstal.
Zdalo sa mi, že jeho slová prichádzajú z veľkej diaľky, neosobne plynú okolo mňa a vôbec sa ma netýkajú. Úder dreveným kladivkom urobil bodku za mojim osudom. Zas dva páry rúk na mojich ramenách.

* * *

Automaticky prekladám nohy a pozerám pred seba. Dvaja strážni, ktorí ma doprevádzajú na mojej ceste do trestaneckej kolónie sa na mojej beznádeji viditeľne bavia. Obaja sedia na koňoch. Jeden z nich mi občas podá trocha vody, ktorej väčšinu aj tak vylejem, no ich najčastejšou zábavou je zrážať ma z nôh. Konečne vidím obrovskú bránu, vchod do trestaneckej kolónie a hlavou mi blysne myšlienka, „čo ma tam asi čaká?“

„Hej ty, zlodejka,“ zlostný hlas ma vracia do reality, „nie si tu na dovolenke.“ Snažím sa kráčať, zakopávam o vlastné nohy. Brodím sa bahnom. Prechádzam bránou a tá sa za mnou s rachotom zatvára.

* * *

Do nosa mi vráža odporný pach. Môj prázdny žalúdok reaguje jediným, preň možným spôsobom Napne ma a jeho obsah, tá trocha vody, končí na topánkach najbližšie stojaceho vojaka.
„Ty potvora, okamžite to vyčisti,“ vyprskne, chmatne ma za vlasy, podkopáva mi nohy a moju tvár ponára do blata. Strácam dych, ako sa mi blato tlačí do úst i nosa. Rozhadzujem rukami okolo seba, nemysliac na reťaze drásajúce moje údy.
„Dosť bolo zábavy,“ pristupuje k nám ďalší z vojakov, „ešte ju zabiješ.“ Pomáha mi na nohy, z rúk a nôh mi sníma putá. Nevidím mu do tváre, má ju zakrytú ťažkou helmou.

„Poď,“ prikazuje mi a ja poslušne kráčam za ním, „ukážem ti čo bude tvoja úloha.“ Ideme stredom lomu. Okolo sa ozýva buchot kladív a hlasy pracujúcich. Ukradomky si ich obzerám, sú to samí muži. Keď ma zbadajú ísť stredom rozbahnenej cesty, každý na chvíľu zastane v práci a prezerá si ma. Skláňam hlavu čo najnižšie a hrbím chrbát, lebo moje ženské telo, kričí aj spod nánosov blata a špiny. V lome nastáva všeobecná radosť, väzni na mňa pokrikujú a pískajú, nedbajúc pritom na údery, ktoré inkasujú za svoju drzosť prestať pracovať.

Určite už dlho nevideli ženu a ja sa prvýkrát za poslednú dobu začínam báť o svoj život. Držím sa čo najbližšie pri svojom sprievodcovi, hľadajúc u neho ochranu.

* * *

A čas bežal. Rany sa mi začali hojiť a to aj vďaka pomoci neznámeho muža, ktorého tvár som doteraz stále nevidela. Pridelil mi úlohu roznášať vodu medzi trestancami, občas pripraviť jedlo pre strážnikov a iný personál, ktorý k môjmu zdeseniu tvorili len muži. Musela som si zvyknúť na občasné obchytkávanie a vulgárne pokrikovanie na moju adresu, ale neznámy ma neustále pozoroval a pri snahe niektorého z trestancov dotknúť sa ma, vždy zakročil. Ubytovali ma v samostatnom stane, vzdialenom od ostatných.

* * *

Uložila som sa spať na tvrdú zem vo svojom stane. Všade už bolo ticho a všetci už zrejme spali po ťažkom dni. Takmer som zaspávala, keď sa mi zazdalo, že počujem šuchot. Skrútila som sa do klbka a čakala čo sa bude diať. Záves zakrývajúci vchod sa pomaly odhrnul a dnu vošiel muž. Špinavý a páchnuci. Zrejme jeden z trestancov, ale nepoznala som ho, čo mi bolo divné, lebo pri roznáške vody, som mala možnosť spoznať tváre všetkých. Jednou rukou mi zakrýva ústa, tlačí ma pod seba a druhou rukou zo mňa strháva chabé ošatenie. Chcem kričať, ale nedovoľuje mi to. Škriabem ho a snažím sa fučiacu postavu zo seba zhodiť. Už nevládzem, poddávam sa. Švih a mužské telo oťaželo. Zavalil ma celou svojou váhou, ale jeho ruka z mojich úst spadla. Prestal sa hýbať. Vykríknem, ale keď v pozadí vidím neznámeho strážnika s krvavým mečom v rukách a s prstom pritlačeným na pery, prestanem panikáriť. Bezvládne telo odkopne na bok, berie ma do náruče, niekam ma nesie a ja ďakujem bohom za sladké bezvedomie.

* * *

Zobúdzam sa v čistej posteli, rany mám ošetrené a som prezlečená do čistých šiat. Na stolíku stojí šálka plná voňavého nápoja, miska s jedlom a pár kúskov ovocia. Púšťam sa do jedla s tým, že miesto kde sa nachádzam začnem skúmať až potom.

* * *

Dvere sa otvoria s tichým vŕzgavým zvukom a dnu vchádza neznámy mladík. Usmieva sa. Prikrývku si priťahujem až k brade.
„Mňa sa nemusíš báť,“ upokojuje ma, zrejme si všimol môj strach, keď zisťujem, že je človek.
„Si krásna aj na krvavú elfku,“ prehodí len tak medzi rečou. Moju tvár berie do rúk a prezerá si ma zo všetkých strán, odhrnie mi pery a pozrie na zuby. Cítim sa ako dobytok na trhu.

„No až na tie uši, ale dá sa to vydržať,“ dodáva, vstáva a chystá sa k odchodu. Ničomu nerozumiem, čo sa to tu vlastne deje?
„Prosím ťa,“ oslovujem muža, „prečo si mi pomohol? Čo tu vlastne robím?“ zahŕňam ho množstvom otázok.
Uškrnie sa a jeho tvár nadobudne zlovestný výraz.

„No čo si budeme klamať, sudca, ktorý ťa odsúdil je môj otec, a dokonca aj práve teraz si v jeho dome. Si moc krásna na galeje, a ja som našiel bohatého elfa, ktorý o teba prejavil záujem v podobe veľkej finančnej odmeny. A jediný spôsob, ako uchrániť tvoju krásu pred poškodením, bolo umiestniť ťa do mužskej väznice, ženy dokážu byť zlé a ubližujú si navzájom.“
Tým môj čas u neho vypršal. Vyšiel z izby a dvere za sebou zamkol.

* * *

Sadla som si na posteli, objala kolená a rozmýšľala nad tým, či nebolo lepšie žiť ako trestanec. Úprimnosť toho človeka ma zarazila a prekvapila zároveň, ale predstava, že som len obyčajný tovar zlomila moju dušu a vôľu žiť. Nevedela som čo ma čaká, aká bude moja ďalšia úloha, či budem niekoho slúžka alebo ma predá ďalej. Otázky mojej budúcnosti zamestnávali moju myseľ natoľko, že som prestala vnímať čas a ten bežal ako splašený kôň.

Stále ma držali v izbe, ťažké drevené okenice nikdy neotvárali, a tak som nemala pojem o tom či je vonku deň, alebo noc a kde vlastne som.

Jedno ráno v dome panoval väčší ruch ako obyčajne. Zdola ku mne doliehalo veľa hlasov, počula som ich, ale nerozumela, čo hovoria. Do mojej izby vstúpila neznáma mladá žena, bez slov mi pripravila kúpeľ, vydrhla telo a začala obliekať do slávnostných šiat. Neprotestovala som, aj ona plnila len príkazy svojho pána, nemohla za to, čo jej kázali urobiť. Obliekla ma, vyčesala vlasy do zložitého uzla a keď so mnou skončila vyviedla ma von. Chcela som sa jej spýtať čo sa deje, ale nakoniec som túto myšlienku zahnala a mlčali sme obe.

Pod schodmi stál sudca, jeho syn a neznámy elf. Keď zistili, že schádzam dolu, prestali medzi sebou hovoriť a sledovali ma. Zišla som až k nim, ostala som stáť, čakajúc na svoj osud.

Elf pristúpil ku mne a začal si ma prezerať. Rukami ma nepríjemne ohmatával. Neviem koľko mal rokov, vlasy mal strieborné a bol bohato oblečený, ale ja som aj tak vedela, že to čo vidím, je len divadlo. Tvár mal posiatu jazvami z mnohých bojov, ruky tvrdé, zvyknuté nosiť ťažké zbrane, ale oblečený bol v látkovom vyšívanom odeve. V dnešnej dobe, oplývali bohatstvom len mágovia, nik iný nedokázal prísť k zlatu poctivým spôsobom. Ale tento elf mágom rozhodne nebol. Spokojne zavrčal, zdrapil ma za ruku a vliekol k povozu. Nebránila som sa, poslušne som ho nasledovala s predsavzatím, že pri najbližšej príležitosti aj tak ujdem.

* * *

Na krk som dostala kožený obojok z ktorého viedla pevná zlatá retiazka. Môj pán ma na nej vodil ako psa, ale inak sa ku mne správal slušne. Starala som sa o jeho domácnosť, varila, upratovala, večer som mu pripravila kúpeľ a uložila ho spať. Nič iné nepotreboval a ani nechcel. Vyhovovalo mi to, zahodila som svoju dôstojnosť a plnila jeho príkazy. Občas večer ma brával do hostinca, kde hral karty a ja som sedela na zemi pri jeho nohách a čakala až skončí, aby som ho odviedla domov.

Až neskôr som zistila, že bývame na samote neďaleko mesta, v ktorom ma chytili. Von sme vychádzali len v noci. Dnešný deň bol ale výnimka, už po obede ma pán priviazal na zlatú retiazku a viedol von...do mesta. Všetci okoloidúci sa zastavovali a dívali sa na divné zviera, ktoré si môj pán vedie za sebou. Na okraji ulice som videla sedieť mne známu žobráčku, len jej dieťa už stálo na svojich nohách a tmolilo sa okolo matky. Uvedomila som si aký dlhý čas ubehol odvtedy čo sme sa naposledy videli. Určite ma poznala, chvíľku ma pozorovala, no keď sme prechádzali okolo, sklopila zrak k zemi. Keď sme ju obišli a šli ďalej, cítila som jej uprený pohľad na svojom chrbte.

Vchádzame do hostinca. Dnu sedí niekoľko mužov rôznych rás. Sedia v rade na stoličkách a niekoho čakajú. Keď vstúpime, medzi mužmi sa zdvihne vlna radostného nadšenia. Postavia ma do stredu miestnosti. Pán so mňa strháva šaty. Dochádza k licitácii, muži sa prekrikujú a predháňajú kto ponúkne väčšiu sumu. Stojím tam, rukami si snažím kryť svoje telo, ale trhnutím za retiazku mi pán dáva najavo, aby som prestala a ruky spustila dolu. Trasiem sa zimou a strachom. Dolu tvárou mi tečú slzy, ktoré len viac provokujú kupujúcich.

Nakoniec vyhráva jeden z prítomných. Zaplatí môjmu pánovi, vezme ma za retiazku a vedie do hornej izby hostinca. Chvíľka nepozornosti, trhám sa mu z rúk a utekám. Neobzerám sa, len bežím, aby som bola čo najďalej od všetkého. Za mnou počujem výkriky a dupot nôh, ale ja stále len utekám. Moji prenasledovatelia sa blížia, sú čoraz bližšie. A jediným možným spôsobom úteku je skok zo skaly do vodopádu.

Bez rozmyslu skáčem. Ale už nevládzem a vodný vír ma ťahá na dno. Vodná hladina sa mi vzďaľuje. Zúfalo kopem nohami a rukami, v snahe priblížiť sa jej a vynoriť sa.
Zrazu počujem hlas...

* * *

„Zobuď sa, prosím...“ cítim niečie ruky v mojich dlaniach. Vidím v tom nádej na záchranu a zo všetkých síl sa chcem prstami zachytiť neznámeho.
Otváram oči... som doma, vo svojej posteli a veľa mňa sedí elf s nepekným škrabancom na dokonalej tvári.
„Čo....čo sa stalo?“ sekám slová v snahe zorientovať sa.
„Niečo sa ti snívalo, kričala si zo sna,“ upokojuje ma, pričom si jednou rukou pritláča zranenú tvár a druhou ma hladí po tvári.
„To, to bol sen?“ skladám si v sebe doznievajúce zážitky, „bolo to tak reálne.“
Ťahá ma k sebe a ja sa mu strácam v náručí. Opieram si hlavu o jeho hruď a počúvam tlkot jeho srdca. Privieram oči a nechávam jeho skúmavé ruky blúdiť mojim telom.

„Tak sen,“ pomyslím si, „ako dobre, že to bol len sen.“