Neverím v osud ako taký. Je to len slovo, ktorým ospravedlňujeme svoje neúspechy, zlé rozhodnutia, ale mnohokrát aj vlastné zlyhania a neschopnosť. Neverím v to, že niekto alebo niečo mimo nás, určuje čo sa nám stane. No verím v to, že sme si sami strojcami vlastného šťastia, a že udalosti, ktoré prežívame a tí ktorých stretávame, tí s ktorými sa krížia cesty po ktorých kráčame, ovplyvňujú náš život a smerujú naše kroky. Strácame čas snahou zaujať tých , ktorí o to nestoja, odvraciame tvár od tých, ktorí si našu pozornosť zaslúžia, snažíme sa hovoriť k tým, ktorí nepočúvajú a nepočúvame tých, ktorý k nám hovoria. Ale viem, že sa dokážeme poučiť z chýb tých druhých a hlavne našich vlastných.

Narodila som sa do dobrej rodiny, šťastným rodičom. Keď prišiel čas, stala som sa kňažkou a liečiteľkou. Môj život bol plný radosti a spokojnosti, až do dňa, kedy som sa vrátila domov a svojich rodičov videla ležať na zemi, mŕtvych a nad nimi šklebiaceho sa Trolla. Odporného, modrého Trolla.
Trhlo ho, keď ma zbadal, ale to nič neubralo na jeho úškrne. Drzo si ma premeriaval, stojac pritom nad mŕtvymi telami tých, ktorých som tak milovala a mne z toho pohľadu tuhla v žilách krv. Zmeravela som strachom a zrazu zabudla na všetko čo som sa kedy naučila – na útok i na obranu. Len som tam tak stála. Urobil ku mne krok a ja som zamdlela.

Keď som sa prebrala, bola už noc. Ležala som v roztrhaných šatách vedľa mojich rodičov. Nebol čas myslieť na to, čo sa mi stalo, pozbierala som posledné sily v snahe o ich oživenie, ale bolo už neskoro a jeho jed príliš silný. Pochovala som ich vlastnými rukami a odišla bez toho aby som sa obzrela.

Pochopila som, že život, aký som poznala dovtedy, náhle a násilne skončil.

Dlhé hodiny som potom trávila v jazere šúchajúc si ubolené telo v snahe zmyť zo seba všetok ten hnus a premýšľajúc nad tým, čo bude ďalej.

Putovala som svetom dlho. Spomienky pomaly bledli a môj život opäť nadobúdal zmysel. A keď som sa jedného dňa zoznámila s elfom z nášho rodu, začala som veriť, že to zlé je za mnou. Bezhlavo som mu verila a vo všetkom sa podriadila. Cestovali sme spolu a ja sa rozhodla prekonať minulosť a posunúť naše priateľstvo na inú, vyššiu úroveň. V tú noc mesiac svietil viac ako inokedy, stromy šumeli hlasnejšie, tráva omamne voňala a tma skrývala viac tajomstiev. Nápoj, ktorý mi podal, chutil lepšie ako všetko čo som dovtedy poznala.

Kruté vytriezvenie prišlo ráno, keď som sa prebudila sama v nejakej osade v Northrende a k tomu obklopená zástupom cudzích mužov. Až tam som zistila, že všetko bolo len hlúpe divadlo, a ten, ktorému som tak slepo verila ma zneužil a predal za peniaze, pre potešenie tamojším strážam. A ja som tam ostala, pomáhala liečiť osadníkov a vojakov po neustálych stretoch s divými zvieratami, ktorých žilo množstvo v okolitých lesoch.

Zvykla som si a brala život taký aký bol a prijímala to čo mi núkal. Až raz, prišiel do osady neznámy muž s ľahkým zranením a dožadoval sa ošetrenia. Nevyhovela som hu hneď a on sa rozhodol, že svoje dosiahne násilne a hrubou silou. Napadol ma a ja som ho v sebaobrane zabila. Nastalo všeobecné zdesenie, lebo ako som sa dozvedela, bol to vážený člen dalaranských stráží a za jeho vraždu, ma čakal jediný trest – poprava. Vyhnali ma z osady s odporúčaním, aby som sa skryla niekde v Outlande.

Moje srdce pokryl ľad, oči zabudli plakať a ja som opäť vykročila na cestu.

Konečne som sa dostala do Blasted Lands a smerovala k temnému portálu, prechodu do Outlandu.
Chýbal mi už len kúsok cesty, keď som si v diaľke všimla veľkého čierneho draka. Nie že by som draka ešte nevidela, ale tento ma zaujal svojim správaním. Neustále vzlietal do výšky, pričom v pazúroch zvieral niečo biele. Vyzeralo to ako bábka. Vzlietol do výšky, tam svoju korisť pustil, sledoval až dopadne na zem, strmhlav sa k nej spustil, opäť vzlietol a takto sa to opakovalo niekoľkokrát. Časom ho táto hra prestala baviť a odletel. Počkala som ešte chvíľku, ak by sa ešte rozhodol vrátiť a potom, hnaná vlastnou zvedavosťou, ktorá ešte vzrástla potom, čo som pri ceste našla starostlivo poskladajú zbroj, meč a štít, šla som sa na to miesto pozrieť. Aké bolo moje prekvapenie, keď som na mieste, kde predtým drak lietal, uvidela ležať elfku oblečenú v krvavých zdrapoch bielych šiat.
Kľakla som si k nej a utierala jej tvár, aby si ju lepšie prezrela a aké bolo moje prekvapenie, keď otvorila oči. Boli kalné a neprítomné, ale cítila som, že ma vníma. Snažila som sa ju začať liečiť, ale pohybom ruky naznačila, že o to nestojí. Odtiahla som ju medzi piesočné duny, aby sa na jej už dosť zúboženom tele nekŕmili divé zvieratá, ošetrila jej rany aspoň bandážami, ktoré som našla v jej veciach a sadla si ku nej. Umierala dva dni. Jej oči prosili o smrť a ja som stála pred ťažkým rozhodnutím, ktoré by ovplyvnilo môj, už aj tak zničený život. Zabiť ju a ukončiť jej utrpenie, a žiť s pocitom viny za vraždu, alebo sa dívať na ňu ako umiera a celý život mať tento obraz pred očami. Moje rozhodovanie ukončila smrť, ktorá ju prijala do svojej náruče na tretí deň ráno. Ale .... nemohla som tam stáť len tak ... umrieť som ju nechala ... a tým splnila jej vôľu, o oživení reč nebola a preto som ju vrátila späť do života. Hnevala sa, kričala na mňa, ale potom sa upokojila, sadla si na zem a rozpovedala jej príbeh, ktorý ukončila slovami o tom, že v živote už nemá miesto a nevie čo bude ďalej.

Nabrala som do malého vrecúška troška piesku a prvej prechádzajúcej žene som ho dala do rúk s prianím, aby ho zaniesla na určené miesto, tam počkala až niekto príde a potom rozsypala na zem s vysvetlením, že drak zabil neznámu a jej posledné prianie bolo, aby na to miesto zaniesla jej popol k večnému odpočinku. Svoju žiadosť som zdôvodnila veľkým mešcom zlatiek. Posol odišiel a mne neostávalo nič iné, len veriť, že má v sebe toľko cti, že svoju úlohu splní a piesok nevysype za prvou dunou. Keď som sa vrátila na miesto stretu, elfka už bola preč a zmizli aj jej veci.

Priblížila som sa k temnému portálu. V jeho okolí do zeme bili blesky a portál zlovestne hučal. Chvíľku som tam postála s vlastnými myšlienkami. Vedela som, že akonáhle túto temnú hranicu prekročím už nikdy nebude návratu. To rozhodnutie prišlo náhle, akoby ani nebolo moje vlastné. Otočila som sa a vrátila do Northerndu.

A možno to bol osud, v ktorého existenciu som nikdy neverila, ktorý ma donútil vyšplhať sa na najvyšší kopec v Storm Peaks. Okolo zúrila víchrica a zrážala ma z nôh ale ja som stúpala stále vyššie a vyššie, bojujúc oproti živlom. Ale nakoniec som vyšla až na vrch. Ľad ma štípal na tvári a rukách a moje slabé oblečenie ma chránilo len veľmi málo. V tom momente, mi ale všetko bolo jedno. Postavila som sa na kraj a pozrela dolu. Mraky sa lenivo prevaľovali a zakrývali pohľad na zem. Vietor neustával a ako aj on ma nútil spraviť to, prečo som sem prišla. Do hučiaceho vetra som vykričala všetko svoje trápenia a všetku svoju bolesť. Urobila som krok vpred, keď ma niečí pohľad prinútil obrátiť sa a tam stál On. Aj napriek zúriacej búrke, jeho vlasy voľne splývali na jeho ramenách, jeho róba splývala dolu a jej okraje horeli jasným červeným plameňom. Díval sa na mňa a v tých očiach som čítala spolupatričnosť a útechu. Ustúpila som, jednu nohu som mala vo vzduchu a nespúšťala z neho svoj pohľad. A On vtedy urobil to, čo navždy zmenilo môj život .......... podal mi ruku.