| Cesta |
 |
 |
| Napsal uživatel Zaria |
| Úterý, 16 Prosinec 2008 07:44 |
|
Bežala som dlho. Všetky myšlienky sústredené na jeden, jediný cieľ. Únava je ale aj tak silnejšia ako ja. Bolestivo sa mi podlamujú kolená a ja padám k zemi. Vstávam a opäť padám vysilením. Hlava sa mi točí v nekonečnom tanci. Už nevládzem.
Posledné čo vidím je čierna obloha posiata hviezdami a vysoká, šumiaca tráva, ktorá ma prijala do svojej láskavej náruče. Zobúdzam sa. Obloha je opäť tmavá a ja som pochopila, že som na tomto mieste strávila celý deň. Celý deň, ktorý som si ukrojila z času, ktorého mám tak zúfalo málo. Vyskakujem na rovné nohy. Nepoznám tento kraj, neviem čo mám robiť, kam mám ísť. V hlave sa mi rodí spásonosná myšlienka. Profesor Goeffrey.
To meno môj učiteľ tak často spomínal. Určite bude vedieť čo robiť ďalej. Pod rúškom tmy vybieham na cestu. Šťastie mi je naklonené. Blízko stojí smerová tabuľa s menom prístaviska. A v ňom jediná nákladná loď. Od pokrikujúcich námorníkov vyrozumiem, že to je práve tá, ktorú potrebujem. Prešmyknem sa do nákladového priestoru. Cieľ mojej cesty, Theramore sa začína stávať skutočnosťou.
Vystupujem z lode skôr ako si ma niekto stihne všimnúť a neďaleko vidím malé mólo. Prievozník ani pramica tu ale nie sú. Hladím do čiernej prázdnoty pred sebou. Čo to je?
Nad vodou sa zjavuje malý, pulzujúci, postupne sa zväčšujúci svetelný bod. Je to čln. Sadnem si na kraj móla a čakám až sa priblíži. V poslednej chvíli som si všimla, že prievozník na pramici nie je sám. Skrytá, za najbližším stromom, vidím ako čln priráža k brehu a vystupuje z neho vysoká postava zahalená v dlhom plášti s kapucňou stiahnutou hlboko do tváre. Podľa postavy by som povedala, že je to žena z rodu draeneiov. Pred sebou niečo opatrne nesie. Že by to bolo dieťa? Nie, to nie je dieťa, je to cestovný vak. Starostlivo ho nesie v náručí a kráča s ním ku stajni. Hneď ako vošla do stajne, opúšťam svoj úkryt.
„Čo tu chceš, nehodná,“ vyštekne na mňa prievozník, oči a mu zúžia do zlostných štrbín a koncom dlhej, prievozníckej palice ma udrie po ramene. Inokedy by som si jeho útok ani nevšimla, ale teraz po dlhom, vysilujúcom behu, bez jedla a vody mi bolesť príde neznesiteľná. Snažím sa zadržať výkrik. Siaham po rukovätiach mojich mečov, ale prievozníkova smrť by moje plány viac skomplikovala ako uľahčila. Mením taktiku a plný mešec mincí zazvoní pri jeho nohách. Zohýba sa, berie ho do rúk a poťažká. „To je iná reč,“ ale výraz znechutenia z jeho tváre nezmizol. „Nastúp,“ dodáva vecne a hádže mi kus špinavej prikrývky, „a do tohto sa skry, aby nikto nevidel čo si zač.“ Sedím na úplnom konci prievozníkovej pramice a pravidelný šplechot vody ma uspáva. Vynárajú sa mi spomienky na môjho učiteľa. Jeho usmievavé oči, jeho zúfalá snaha niečomu ma naučiť. A potom jeho bledá tvár na smrteľnej posteli. Opäť som tým malým, zúfalým dievčatkom. Hlasné buchnutie člna o dno pri brehu ma vytrháva z myšlienok. „Zmizni,“ precedí prievozník pomedzi zlostne zovreté zuby. A ja opäť utekám. Do mesta dobieham spolu s úsvitom. Áno, poznám to tu, už som tu bola. Ale bolo to dávno. Zrazu mám jasno a viem kam ísť. Netrpezlivo búcham na dvere profesorovho domu. Chvíľu to trvá, ale nakoniec sa dvere otvoria a stojí v nich staršia žena. Vchádzam dnu, nevšímajúc si jej zlostné prskanie. Nakoniec len mávne rukou a stráca sa z môjho zorného poľa. Prudko otváram dvere na profesorovej pracovni. Sedí v kresle s hlavou zaborenou v dlaniach a ja nadobúdam dojem, že jeho telom otriasajú vzlyky. „Čakal som ťa, dieťa z rodu krvavých elfov,“ povie. Dvíha ku mne svoju tvár s očami opuchnutými od plaču. „Ja...,“ nestihnem nič povedať, namiesto slov si sadám na zem k jeho nohám a nechávam sa hladkať po vlasoch. Je to také upokojujúce a očisťujúce. „Ideš neskoro,“ prehodí profesor len tak, akoby nič, a pohybom ruky naznačuje aby som mlčala. „Bola tu už Ivana a vzala všetko potrebné,“ dodáva a podáva mi plnú šálku teplého nápoja s omamnou vôňou. Dychtivo pijem, teplo sa mi rozlieva po celom tele. Musím konať rýchlo, musím sa vrátiť do Vládíkovho domu. Profesor mi číta myšlienky. „Neponáhľaj sa dieťa, dopi svoj nápoj až do dna, je to odvar z divých makov, musíš si oddýchnuť, smrť vyčerpaním nič nevyrieši.“ Chcem ešte niečo povedať, ale už to nedokážem. Som paralyzovaná. Ležím vo voňavých perinách. Viečka mám tak veľmi ťažké. Profesor sa nado mnou skláňa, niečo hovorí. Chcela by som zachytiť jeho slová. „A teraz spi, lovec z rodu krvavých elfov!“ Tma. Předchozí: Theramore
Pokračování: Domů |